Cenzúra v umení? Sloboda sa nedá zlikvidovať, tvrdí bývalá štátna radkyňa Ševčíková 

TRENČÍN – Keď bola dieťaťom, túžila sa stať učiteľkou. Na strednej škole vyštudovala chémiu, na vysokej slovenský jazyk, literatúru a výtvarnú výchovu. Učiteľské miesto nedostala, no zamestnala sa v kultúre. Trenčiansky Štandard prináša exkluzívny rozhovor s bývalou štátnou radkyňou Mgr. Magdalénou Ševčíkovou.

Čím sa začala vaša kariéra v kultúre?

Po skončení vysokej školy som nedostala miestenku na učiteľské miesto, a tak som hľadala iné možnosti uplatnenia. Bola šanca zamestnať sa v Mestskom kultúrnom stredisku v Trenčíne. Prijali ma na oddelenie štátoobčianskej výchovy, ktorého súčasťou bola aj práca s mládežou. Nazdala som sa, že v tejto oblasti môžem uplatniť poznatky získané na štúdiách. Tá práca bola nesmierne zaujímavá, no najmä rozmanitá.

Dramaturgicky aj organizačne sme pripravovali rôzne formy výchovno-vzdelávacích podujatí v spolupráci so strednými školami na území mesta, ale aj pre verejnosť. Boli to cykly prednášok na aktuálne spoločenské témy, v spolupráci s vtedajším HIFI klubom divadla hudby (Pink Floyd), vznikali audiovizuálne programy, ktoré boli oceňované na súťažiach v rámci Československa. To boli sedemdesiate roky.

Študovali ste v Trnave aj v Bratislave. Prečo ste sa chceli zamestnať tu?

Pôvodne som chcela zostať v Bratislave, mala som dohodnuté pracovné miesto výtvarníčky v jednom z kultúrnych zariadení. Celá moja rodina z maminej aj otcovej strany pochádza z Trenčianskych Stankoviec, časti Rozvadze. Korene siahajú do roku 1623, to je silné puto. Vyrástla som v Trenčíne a prácu s mládežou som považovala za perspektívnejšiu. Tak som sa vrátila späť, rozhodla som sa pre Trenčín.

V Trenčíne ste organizovali podujatia rôzneho charakteru. Ako si na tie časy spomínate? Ktoré podujatia boli najveľkolepejšie? Akých hostí ste tu vítali?

Boli to pre osvetu, kultúru a umenie žičlivé časy. Spomínam na to rada a často. V oblasti mimoškolskej výchovy a vzdelávania sme dosahovali veľmi dobré výsledky vďaka tomu, že sme dokázali flexibilne reagovať na potreby a záujem verejnosti. V našich hudobných, praktických a jazykových kurzoch sme mali ročne cca 400 frekventantov.

Úspešní boli najmä absolventi hudobných kurzov, ktorí sa uplatnili najmä ako hráči vo folklórnych súboroch a dychových orchestroch. Po roku 1989 sme realizovali rekvalifikačné kurzy akreditované ministerstvom školstva ako jediné osvetové zariadenie na Slovensku. V oblasti záujmovej umeleckej činnosti sme boli zriaďovateľom hudobných skupín, folklórnych súborov a ďalších neprofesionálnych umeleckých zoskupení, ktoré reprezentovali na zahraničných festivaloch nielen Trenčín, ale aj Československo a neskôr Slovensko.

V uvedených oblastiach som za 15 rokov získala bohaté skúsenosti, ktoré som mohla uplatniť pri príprave a realizácii oveľa náročnejších podujatí. Boli to napríklad Pádivého Trenčín – Medzinárodný festival veľkých dychových orchestrov, Pri Trenčianskej bráne – 10 ročníkov mestského festivalu ľudovej kultúry a zábavy s medzinárodnou účasťou, Bienále slovenského naivného umenia – 4 ročníky medzinárodnej prehliadky, Detský výtvarný a literárny Trenčín – celonárodná prehliadka detskej výtvarnej a literárnej tvorby, ART film – spolupracovala som ako koordinátorka sprievodných podujatí 4 ročníkov.

Okrem toho som za 10 rokov pripravila 260 výstav výtvarného umenia vo výstavných sieňach v meste a v synagóge.

Takže by to bol veľmi dlhý zoznam výnamných osobností a vzácnych hostí, no spomeniem tie najzvučnejšie mená: Vojtech Zamarovský, Rudko Dobiáš, Daniel Hevier, Milan Sládek, Stanislav Štepka, Eugen Lazišťan, Michael Kocáb, Ladislav Chudík, Ján Zavarský, Milan Kňažko, Milka Vášáryová, Božidara Turzonovová, Jiří Bartoška, Annie Girardot, Jean-Paul Belmondo.

Nebolo to v období komunizmu tak, že umenie sa cenzurovalo a sloboda sa v umení likvidovala?

Cenzúra bola, no zasiahla najmä profesionálnych umelcov. Väčšina z nich však dokázala interpretáciou vo svojich žánroch sprostredkovať posolstvo trvalých hodnôt a zachovať si vnútornú slobodu. Paradoxom doby bola zásada, že umenie má byť apolitické a nadkonfesionálne. Tá myšlienka sa mi páčila, osvojila som si ju, praktizovala som ju a najmä som sa ju snažila šíriť. Ja osobne som nikdy nepocítila žiadne ideologické obmedzenia. Sloboda je základ tvorivého procesu. Keby to tak nebolo, nebolo by umenie… To platí naprieč históriou ľudstva.

Nemali ste ten pocit ani v čase najtvrdšieho komunizmu?

Nie, všetko to bolo v ľuďoch. Mala som šťastie na starších kolegov s vyhranenými názormi, ktorým bola jasná hierarchia hodnôt. Boli odvážni a zodpovední. Bolo nám jasné, že treba splniť aj úlohy pre nás nepopulárne, no pre vtedajší režim nevyhnutné (program pri príležitosti štátnych sviatkov).

Popri tom, ako sme si plnili základné povinnosti, mohli sme slobodne komunikovať s mnohými umelcami, oceňovali sme možnosť stretávať sa so vzdelanými ľuďmi, ktorí dokážu zo seba odovzdať len to najlepšie. Ľudsky aj profesionálne. Zamerali sme sa na výchovný aspekt, na kultivovanie kultúrneho povedomia a uvádzanie estetiky do každodenného života. Nikto nám nezakazoval vyučovať cudzie jazyky.

Deti ste vedeli zapojiť do mnohých mimoškolských aktivít a súťaží. Čím ste ich vedeli motivovať? Ako to, že sa do súťaží hlásili v takom veľkom počte?

Nebola to len naša zásluha. Na podujatí ako bol Detský výtvarný a literárny Trenčín, boli spoluorganizátormi viaceré významné inštitúcie z oblasti kultúry aj školstva. Bolo to vďaka dlhodobej metodickej práci IUVENTY (organizácia patriaca pod Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR, pozn. red.). Systematicky odborne pripravovali pedagógov z celého Slovenska na tento typ podujatia. Vo finále to bola jedna veľká reprezentatívna prehliadka detskej výtvarnej tvorby. Bola to prezentácia skupinových projektov, za ktorými stálo cca 3 500 detí a desiatky pedagógov.

Ako dlho trvalo zorganizovať takéto veľké podujatie?

Celý rok (úsmev).

Stíhali ste popri tom robiť aj svoju náplň práce?

Samozrejme, museli sme (smiech).

Na akej pozícii ste pracovali na Ministerstve kultúry Slovenskej republiky (MK SR)?

Bola to pozícia štátnej radkyne. Päť rokov som pracovala v oblasti tradičnej ľudovej kultúry a kultúrnej osvetovej činnosti a sedem rokov som pracovala na sekcii umenia. Mala som na starosti oblasť výtvarného umenia, fotografie, dizajnu a architektúry.

Čo považujete za najväčší úspech vo vašom pôsobení na ministersve kultúry?

Vždy som sa snažila byť pri príprave perspektívnych vecí, ktoré sú zmysluplné a budú mať čo najväčší dlhodobý pozitívny dosah. Myslím si, že najväčšia zásluha bude v tom, že sme pracovali na príprave založenia Múzea dizajnu. Dizajnéri sa najmenej desať rokov, ak nie viac, snažili založiť múzeum podľa českého Umelecko-priemyselného múzea.

Podarilo sa nám presvedčiť vtedajšieho ministra Daniela Krajcera, aby sme do programového vyhlásenia vlády zapracovali prípravu vzniku tejto inštitúcie a jej financovanie. Nebolo to jednoduché, pretože v tom čase samostatné inštitúcie nevznikali. No podarilo sa a Múzeum dizajnu úspešne funguje v rámci Slovenského centra dizajnu. Podobné to bolo aj so vznikom Kunstale ako samostatnej inštitúcie.

Čo si myslíte o projekte Európske hlavné mesto kultúry (EHMK) 2026?

Je fantastické, že mesto získalo túto kandidatúru. Len mi je ľúto, že verejnosť vie o ňom veľmi málo. Sledujem prípravu od prvej tlačovej besedy, prečítala som si Bid Book a zúčastnila som sa na niektorých podujatiach, ktoré boli organizované pre verejnosť. Na jednom z prvých podujatí som mala pripomienku, že v projekte chýbajú podujatia, ktoré by prepájali generácie. Boli realizované podujatia pre mladých ľudí, čo je fajn, no zatiaľ sa mi to javí skôr živelné a nie ako dobre naplánované.

V čom je podľa vás problém?

Kreatívny inštitút je uzavretý, akoby si žil vlastným životom. Chápem, že je to nesmierne náročný projekt (v čase pôsobenia na MK SR som bola pri tom, keď sa Košice pripravovali na EHMK). Preto by mal prípravný tím byť na vysokej profesionálnej úrovni. Prax sa mi však javí inak.

Už v prípravnej fáze som si všimla isté nedostatky. Zostavovatelia Bid Booku akosi pozabudli na bohaté kultúrne zázemie prítomné za ostatné desiatky rokov na území mesta a jeho okolia. Materiál len povrchne spomína spoluprácu s oficiálnymi inštitúciami aj ďalšími subjektami pôsobiacimi v kultúre.

Môžete menovať tieto inštitúcie?

Galéria M. A. Bazovského, Trenčianske osvetové stredisko, Trenčianske múzeum a mnohé občianske združenia, ktoré by sa do programu zapojili.

Nikto z organizátorov EHMK vás dodnes neoslovil?

Nie.

Čím to podľa vás je, že záujem mládeže o tradičnú kultúru upadá?

To nie je ľahká otázka. Možno by som to zovšeobecnila. Nie je to len tradičná kultúra, ale kultúra vôbec. Je veľa faktorov, ktoré to ovplyvňujú. Predovšetkým je to, žiaľ, nízka úroveň vzdelania značnej časti populácie. Štát, mestá a obce nemajú dostatok zdrojov na vytváranie podmienok a podporu voľnočasových aktivít či už v umeleckých smeroch alebo v oblasti záujmového vzdelávania.